Po relatívne ekonomicky úspešnom pandemickom období, kedy pohyb tovarov pokračoval aj napriek zníženej mobilite populácie, sa slovenský priemysel prebudil do tvrdej reality vysokých cien energií a nedostatku surovín.
Na poplach bili nielen predstavitelia Klubu 500 ale azda najvokálnejšie železiari z OFZ a hlinikári zo Slovalco, ktoré už pred súčasnou energetickou krízou zápasili s vysokými cenami energií v dôsledku emisných povoleniek a uhlíkových daní. V tomto prípade oba podniky dlhodobo avizovali svoje problémy, ktoré však vyústili skôr do súboja medzi vládnymi predstaviteľmi a predstaviteľmi biznisu.
Spor v ktorom budú opäť na všetko doplácať ľudia na Slovensku pritom mal hneď niekoľko riešení. Prvým je obdobná pomoc, aká sa dostane US Steel v Košiciach. Košické oceliarne požiadali štát o pomoc, ktorý bude participovať na 1,3 miliardovej investícii odhadovanými 400 miliónmi. Táto prax nie je nič unikátne, podľa týždenníka Trend nemecké hlinikárne dotuje tamojšia vláda 55 miliónmi eur na ten istý objem vyrobeného hliníka, ako pri 5 miliónoch v dotáciách od našej vlády.
Otázkou ostáva ako majú byť podniky závislé od exportu aj naďalej konkurencieschopné, keď ich konkurencia má jedenásť násobne vyššiu dotáciu na rovnaký objem výroby. Je pravdou, že financie chýbajú všade, ale exportná výkonnosť krajiny je motorom našej ekonomiky a je smutné, že kým na reformu súdnictva vieme nájsť stovky miliónov eur, tak pre firmy a slovenský priemysel nie.
Práve plán obnovy mohol byť skvelým nástrojom na pomoc slovenskému priemyslu dekarbonizovať. Od výkonnosti nášho priemyslu závisia nie len tisícky pracovných miest, ale aj celková kondícia krajiny. Na obe fabriky je naviazaný aj celý ekosystém subdodávateľov a odberateľov naviazaných na výrobné cykly týchto spoločností. Preto reálne škody budú ešte vyššie ako tie udávané OFZ a Slovalco oddelene. Len v prípade Slovalca sa jedná o 22-ho najväčšieho exportéra v krajine s ročným príjmom z exportu vo výške nad 200 miliónov eur. Kým OFZ sa radí do prvej stovky celkovo, ale zároveň je ôsmym najväčším exportérom s čisto slovenskou vlastníckou štruktúrou s ročným vývozom nad 60 miliónov eur.
V tomto smere môžeme považovať Plán obnovy za relatívne zlyhanie, ktoré sa prejaví v časoch krízy najviac, keďže pri dvojcifernej inflácii a stagnujúcom HDP na pokraji recesie by sa štát mal snažiť predísť prepúšťaniu, nakoľko vysoká nezamestnanosť v rovnici predznamená stagfláciu. Za zlyhanie treba považovať aj komunikáciu, keďže v päť miliónovej krajine bojujúcej na posledných priečkach ekonomických rebríčkov EÚ, by sa firmy s desiatkami a stovkami miliónov eur v tržbách a zamestnávajúce stovky ľudí, mali dočkať aspoň nejakého riešenia svojich problémov, ktoré sú systémové.
Pri podobnom prístupe k šampiónom nášho priemyslu asi netreba príliš dlho hľadať odpovede na otázku, prečo je Slovensko treťou najchudobnejšou krajinou v EÚ a Národná banka Slovenska vo svojej nedávnej správe označila Slovensko za jednu z najhoršie riadených ekonomík v únii.
Problémom však nie je len dekarbonizácia, keďže Rusko sa pohráva s prerušením dodávok plynu do EÚ, čo by vo výsledku znamenalo odstávky pre všetok energeticky náročný biznis na Slovensku. Pre tento prípad sme ešte nepočuli o konkrétnych riešeniach a osud Slovalco a OFZ nám nedáva príliš veľkú nádej na kapacitu kompetentných pochopiť túto tému a operatívne ju riešiť.
To čo sa v danej situácii žiada je otvorenie krízovej komunikácie za jedným stolom, kde sa vláda môže stretnúť so zástupcami biznisu na Slovensku. Ženieme sa do recesie a bez spoločného postupu sa naša ekonomika nemusí z tejto recesie už spamätať. Preto Slovalco a OFZ pravdepodobne neostanú ako smutné výnimky, ale môžu sa stať symbolom úpadku nášho priemyslu, z ktorého nás nedostane ani Volvo ani žiadna iná zahraničná automobilka.
Jozef Hrabina
Článok bol publikovaný ako pravidelný komentár pre Webnoviny.